Vybrala som si plátno 60×60 cm a slabo žltou akrylovou farbou som mu dala podklad. Na tento som tiež akrylovými farbami vytvorila podklad pre mandalu. Jedna časť je pre ohnivú kombináciu, od žtltej cez oranžovú po červenú. Druhá časť je pre vzdušnú kombináciu, od ružovej po fialovú. Obe som natrela ešte odtieňom “krištálovo bielou”, čo im dodalo lesk.

Na radu sa dostala enkaustika, perom a žehličkou som dotvorila mandalovské tvary, okrášlila a zjemnila ich zlatými bodkami – a mandala je hotová. Okraje plátna som pretrela ružovou na zjemnenie, kruh mandaly je olemovaný zlatým voskom. Mandala nesie názov OHNIVÝ VIETOR.

Oheň sa dostáva ku nám, vrie v nás, môžeme ho použiť na spálenie nepotrebného a tak urobiť miesto veciam novým. Vietor mu pomôže dostať sa do každej bunky, ktorá potrebuje byť ošetrená a takto sa navzájom dopĺňajú a pomáhajú nám očistiť buď seba, alebo okolitý priestor.

Mandala Ohnivý vietor

Ďalší čisto enkaustikový obraz je na plátne 50×50 cm, nesie názov ZLATÁ VÁŠEŇ. Vyjadruje vášeň, ktorú zdieľate s niekým buď fyzicky, ale emotívne, že ste nadšení pre tú istú vec a spolu sa z toho vytešujete. Alebo ju cítite sami v sebe, so sebou, cítite jej zlaté výhonky v tele, ako vás šteklia pri jej precítení.

Zlatá vášeň

Pridávam aj obrázok malej A4-ky papiera, vidím v ňom získanú ľahkosť vyjadrenia sa. Ako keď niečo dlho neviete vysloviť, držíte to v sebe a potom máte konečne príležitosť dostať to zo seba, vyjadriť sa a cítite, a zistíte, ako ľahko to vlastne ide.

Ľahkosť slova

Od jesene som tam mala ešte zabalené dve nové žehličky, ktoré mi došli na základe mojich reklamácii, veď som ich minulý rok zlomila asi 5. Jedna firma mi poslala ešte ten starý model (stavíme sa ako dlho vydrží?), firma Hobbyring mi ale poslala novučičký model aj s listom, kde sa ospravedlnili že dlho žiadne žehličky nedodávali a že mali problémy s materiálom a to ich navnadilo k tomu, dať tieto žehličky nanovo naplánovať a tak sa viac priblížiť k potrebám umelcov. No nie sú super? Tak som s rešpektom vybalila ich nové dielo, poviem vám, vyzerá parádne – a čo je hlavné – STABILNE.

Rúčka sa dá namontovať aj vodorovne ak potrebujeme narýchlo malú platňu. Ja ňou radšej hýbať nebudem, okrem toho mi zostali dve staré zlomené žehličky, ktoré tie firmy už nechceli späť a tie používam ako platničky.

Keďže som v tých krabiciach nenašla enkaustikové výkresy, zobrala som do ruky plátno, na ktoré som minulý rok stihla dať 2 ťahy žehličkou a obraz som dokončila. Formát je asi 50×20, alebo 60×30, nie som si istá – doma zmeriam . A názov: “Dúhové plány”

Dvojicky

No a druhy obraz ma nazov Babka korenarka a svetlusky zapnute a vypnute. Tu je.

No a prakticka vec. Uz nikdy v zivote nevylestim obrazok predtym ako ho odfotim. Hrozne sa to foti take leskle.

tu je

Najprv som si na kartičku (A6) špachtľou naniesla slnko a podklad pre jeho lúče, ktoré som chcela vyškrabať. Tentokrát som sa snažila, aby bola vrstva zlatej pomerne hladká, aby sa mi na nerovnostiach nezbieral vosk. Trochu zlatej som si naniesla aj na hladinu, kam som chcela umiestniť odlesk slnka. So špachtľou sa mi pracovalo pomerne zle a zistila som, že s ňou musím zaobchádzať ako maliar-umelec a nie ako maliar-natierač – že nie je jedno, akým smerom tam nakydám ten gel. Tak som si urobila stredovú vrstvičku a tú som potom do všetkých strán rozotierala špachtľou, ako keby som kreslila štetcom skutočné slnko. Aspoň na hornej strane, ktorá mala byť podklad pod “nebo”. A potom som to nechala pekne 24 hodín zasychať.

Pri práci s gelom (neviem, či som to už spomínala) je dôležité priebežne omývať špachtľu vodou, ešte než gel zaschne. V ďalšom kroku som špachtľou začala kresliť medeným štruktúrnym gelom kopce. Špachtľa nebola najlepšia voľba, hoci som si pôvodne myslela, že mi pomôže dobre kontúrovať. Ale gel sa držal v jej strede a treba ju držať veľmi naplocho k papieru, takže moje kontúry vznikali len veľmi ťažko. Nabudúce vezmem radšej štetec a budem ho poctivo umývať.

Potom obrázok schol znova 24 hodín. Lenže dovtedy som si rozmyslela, že až budem robiť vodnú hladinu, celkom by sa mi hodilo mať v nej odraz vrchov – a tak som došpachtlila ich zrkadlový odraz  do miest, kde som ich chcela mať “vo vode”. A zasa 24 hodín schnutia.

No ale to by som nebola ja, keby som nebola vymýšľala ďalej: tá zlatá, ktorú som tam mala ako podklad pre odraz vo vode, sa mi zdala nejaká “slabá”. A tak som si to “vylepšila”: do odrazu údolia medzi kopcami som kydla trochu viac zlatej a pod vodnú hladinu som doplnila mosadznú, ktorá je len o chlp tmavšia ako zlatá:

No a takto som mala udatne vypodkladovaný obrázok a šípila som zradu, pretože pri pokusoch premaľovať metalické gely voskom som zistila, že vosk na ne veľmi nechytá. Vedela som, že budem musieť dať hrubú vrstvu vosku; čo som netušila bolo, že kartička zvlnená podkladovým gelom bude nerovnomerne prijímať vosk zo žehličky.

Potom nastalo skutočné enkaustikovanie: obloha šla pomerne ľahko a bola to moja obvyklá kombinácia biela + ružová + belasá + kráľovská modrá. V podstate som ju musela dorábať len raz na mieste, kde sa mi vytvorila kvôli zvlnenej kartičke biela bublina.

Keď som mala oblohu hotovú, začala som zelenou kontúrovať kopce. To mi už takmer nešlo – vosk nechytal na podklad. Zabudla som stiahnuť teplotu žehličky a robiť so studenším voskom, takže som ho len veľmi presne nanášala špičkou žehličky. Navyše som nerátala s jedným – v miestach, kde bol pôvodný podklad kartičky, vosk držal výborne a vytvoril hrubú vrstvu, kým na gelovom podklade zliezal.

Potom išla modrá voda. Zasa: na gelovom podklade takmer nechytala, na papieri sa tvorila hrubá “kôrka” (ľavý a pravý dolný roh). Keď sa mi podarilo gelový podklad zapatlať, prišiel na rad porast v popredí. Ovšem na hrubej vrstve vosku sa mi “porast” poklopkávaním žehličkou vytvoriť nechcel – bolo tam priveľa vosku. Nakoniec som musela vziať pero so štetcom a vyrábať na ňom svetlejšie “fľaky”. A keďže aj breh jazera pod kopcami bol akýsi metalický, zapatlala som ho zeleným krovím.

Ale popredie sa mi zdalo nesmierne tmavé a tak som doňho hodila ešte trochu červenej a pár machúľ žltej – a potom som odborne a s patričným nadávaním vyškrabala “vlnky” na hladine a “lúče” na oblohe.

No a tu je veľdielo vyfotené tak, aby ten kovový lesk bolo aspoň trochu vidno: